Březnové číslo Měsíčních novin Uši a Vítr přináší rozhovor s Lenkou Hajdučkovou, ukázku básnické tvorbu Marie Čmelíkové z její nové, eroticky laděné Knihy slastí – Ožanka (Ears&Wind Records 2015), Ztracenou recenzi Ivoše Krejzka na CD NicMoc kvintet, fotosondu z festivalu Homérs Memorial z ledna 2015, komentáře Vojtěcha Landy a Mirka Václavka, reportáž z MDŽ v Chicagu, Na vlně hořícího psa, Filmové okénko, aforismy Kristiána Čury, novinky, recenze, akce, anketa, Oheň na střeše, komix a další…

Uši a Vítr pro předplatitele do schránky, poté na webu grátis. K dostání u nás, u dobrých prodejců, v krčmách a na akcích. Archiv a informace k předplatnému zde.

 

BÁSNE SÚ KRÁTKE PRÍBEHY, KTORÉ SI ŽIJŮ SVOJIM ŽIVOTOM

Básnířka a scénáristka narozená v roce 1988 v Banské Bystrici, v současnosti žijící a pracující v Praze. Vystudovala scénáristiku a dramaturgii na JAMU v Brně a momentálně studuje na FAMU. V současnosti vychází u vydavatelství Ears&Wind Records její první básnická sbírka Priestory v mojej hlave.

V březnu bude v brněnském klubu Brooklyn pokřtěna Tvá básnická prvotina „Priestory v mojej
hlave“…
S vítaním jari prebehne aj krst 21 marca, už sa na to teším, predsa len, je to prvá zbierka, ale na druhej strane je to aj trochu rozpačité vydávať po toľkých rokoch svoje verše. Niektoré básne z „Priestorov“ sú veľmi staré, tak sedem rokov, niektoré aj viac, iné básne sú staré len pár mesiacov.Jak dlouho píšeš a co Tě vlastně k poezii, jako výrazovému prvku, táhne? Píšem približne od šestnástich, čo je asi tak desať rokov, s pauzami. Báseň je pre mňa priestor, kde sa dokážem vyjadriť najosobnejšie, ako viem. Básne sú vlastne krátke príbehy, ktoré si žijú svojim životom.

Jaký máš vztah k autorským čtením? Je to pro tebe potřeba či sebeprezentace či jak vnímáš živá autorská vystoupení?
Za uplynulé dva roky tých čítaní bolo niekoľko a musím povedať, že som si ich fakt obľúbila. Nie som práve typ človeka, ktorý sa potrebuje nutne prezentovať, ale čítania sa stali súčasťou môjho života a človek sa na nich ľahko stáva závislý. Je to súčasne aj najrýchlejšia cesta ako dostať spätnú väzbu na svoje texty, nehovoriac o tom, že sa postupne zbavujem ostychu a strachu, čo je pre mňa tým najväčším prínosom.

Jakou máš nejraději atmosféru při čtení? Například Michael Bártek alias Žen, když má někde vystupovat, musí dojít mezi prvními a postupně nasávat atmosféru, aby mohl před lidmi vystoupit. Jak to máš Ty? Kde se Ti doposud nejlépe četlo?
Tak nasávať atmosféru nie je nikdy na škodu. Nemám nejaké špeciálne rituály, ktoré by som pred čítaním aplikovala. Minulý rok v júni, keď som čítala na Sklenenke s Vojtom Landom, tak to bolo jedno z najlepších čítaní, aké som zažila. Možno to bolo tým, že to pre mňa bolo veľmi ťažké obdobie a čítala som tam úplne nové texty, ktoré boli pre mňa veľmi citlivé a bola som z toho dosť nervózna a dopadlo to veľmi dobre. Publikum robí tak deväťdesiat percent všetkého.

Pocházíš z Banské Bystrice. Z jakého důvodu ses rozhodla pro život v České republice? A proč zrovna Brno?
To bolo tak…nie, ten príbeh rozprávať nejdem, len v skratke. Mala som devätnásť, bola som zaľúbená a vedela som, že chcem písať a byť s mužom, ktorého milujem a tak sa aj stalo. Potom, ako ma priali na scenáristiku na JAMU, som sa presťahovala do Brna, ale vydržalo mi to necelé tri roky. Potom som potulovala po rôznych miestach, v podstate je to tak až doteraz. Otec by povedal, že som taká veterná žienka.

Větrná žínka zní krásně…myslím, že to není na škodu. Co je pro Tebe nejdůležitější v životě – tvorba? radost? láska? A čemu dáváš přednost, když mluvíme o způsobu sebevyjádření? Je Ti bližší film či poezie či jiný výrazový prvek? Jak vnímáš tyto rozdíly?
Na škodu to nie je, len sa človek niekedy premiestni a posunie len geograficky, inak všetko ostáva rovnaké, kým som toto pochopila, tak to chvíľu trvalo. Tvoje otázky dávajú zabrať. Čo je najdôležitejšie? Ja som chcela vždy robiť všetko najlepšie, ako som vedela a verila som tomu, že to potom vyjde. Občas však aj tých svojich sto percent, ktoré do niečoho vložím proste nevyjdú a konečný výsledok nie je taký, ako
si človek predstavoval. Posledné roky som si nedávala konkrétne ciele, ktoré by som chcela dosiahnuť, tým sa pre mňa zosilnil samotný prežitok z procesu, ale výsledok práce nie je taký hmatateľný. Pre mňa je ideálny stav tvoriť s radosťou a láskou, prirodzene, ako to zo mňa vychádza. Písanie, nie len básní, je rozhodne proces, ktorý je pre mňa najbližší, ale nie vždy sa doká-žem v texte vyjadriť presne. Baví ma hľadať v slovách presnosť na vyjadrenie obrazu, či emócie, stavu, čohokoľvek. Inak od detstva rada maľujem a kreslím, to mi zostalo doteraz, je to úplne iný priestor na vyjadrenie. Čo sa týka filmu, tak to nemôžem tvrdiť, že je to priestor, kde by som sa už vyjadrila podľa svojich predstáv, sú to skôr pokusy.

Odkud čerpáš inspiraci? Jak vnímáš svůj svět?
Väčšinu času trávim tým, že pozorujem ľudí, ich správanie, zapisujem si ich dialógy, sledujem prostredia, píšem si o nich poznámky. Som proste ako stalker a to ma na tom celom baví úplne najviac, to nenápadné pozorovanie ľudí, vecí, prostredí, pozorovanie, ktoré je v skutočnosti veľmi nápadné. Ten zlom, keď sa z nenápadného pozorovateľa stávaš objektom pozorovania je vskutku zničujúci. Človek ani nevie, na akých miestach sa čo dozvie. Minule mali dve ženy v saune debatu o tom, ako nemajú radi, keď sa autor do knihy takzvane „vyblije“ a jedna veľmi pohoršene stále opakovala, že by mal autor predsa myslieť na čitateľa. Tento hlas rozhnevanej čitateľky bol veľmi silný a stále sa k nemu vraciam, hlavne kvôli tomu, že určenie, pre koho človek píše je dôle-žité, že keď človek píše len pre seba, tak je otázne, či to nie je skôr terapeutická záležitosť. I keď ja básne píšem hlavne kvôli sebe a pre seba, takže ak ich má niekto záujem čítať, tak ma to o to viac teší.

Tvou sbírku ilustruje Tereza Damcová. Kde jste se seznámily a co o ní můžeš říct?
Terka je veľmi talentovaná ilustrátorka, maliarka a performerka s osobitým svetom, ktorý dostáva do svojich malieb a kresieb. Poznáme sa vďaka nášmu spoločnému kamarátovi Pavlovi Pasekovi, s ktorým Terka robí animované rozprávky, ku ktorým robil Milan Kozelka text. Inak na krste v Brooklyne by Terka s Pavlom mali niečo zo svojej tvorby ukázať.

Jak jsi vnímala studia na JAMU? Co Ti dala? Co Tě vedlo k tomu, že sis vybrala zrovna scénáristiku?
Moje štúdiá to je začarovaný kruh, z ktorého sa nedá dostať. JAMU je jedna z inštitúcií, kde som nejakú dobu pobývala a snažila som sa z toho vyťažiť a odniesť si čo najviac. Predtým, ako som prišla na JAMU, som študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a popritom som chodila na scenáristické predmety na VŠMU a to ma v tom smere len utvrdilo.

V současnosti ale bydlíš v Praze – cítíš tam více možností pro svou tvorbu a práci?
Praha, ako každé väčšie mesto, ponúka viac pracovných príležitostí, ale o to je tu aj viac kvalifikovanejších a šikovnejších ľudí. Možnosti tu sú, či ich úplne využívam, to neviem.

Jaké máš plány do budoucna?
Plány do budúcna nemám žiadne. Nechám sa prekvapiť ako sa to vyvinie, som zvedavá.

otázky Honza Bartoň